Jaternička

Autor: Alena Dúhová | 28.2.2012 o 11:25 | Karma článku: 10,15 | Prečítané:  809x

Mám výčitky svedomia. Ide o jaterničku. Bola vynikajúca, veľmi sme si na nej pochutili, ale... V utorok zavolal Maroš z Častej, že u mäsiara, kde vypomáha, robili jaterničky. Môj maškrtný žalúdok poskočil od radosti a v ústach sa začali zbiehať slinky. Už dávnejšie som ho prosila, aby mi dal vedieť, keď budú, rada si kúpim. Teraz ta možnosť prišla a Maroš bol ochotný dokonca mi jaternice priviezť domov. Nechcela som ho až tak zneužívať, preto som požiadala manžela, aby mu išiel oproti, že sa stretnú v Budmericiach na benzínovej pumpe. Ten deň sme už ale večerali, hlad bol z našej kuchyne zahnaný, takže jaternice putovali do chladničky. Zajtra si ich urobíme!

Aj sa stalo. V stredu som prišla z roboty, rýchlo som zapla elektrickú rúru. Potom som  jaterničky aj jednu krvavničku, pribalenú vraj ako vzorku, dala na plech a - šup do teplej rúry. Prihriala som zemiaky s kapustou z predchádzajúceho dňa a kým sa môj manžel s vnučkou vrátili zo sokoliarskeho dvora na Červenom Kameni, večera bola hotová.

Takže, umyť ruky, prestrieť taniere, príbory a poďme jesť. Boli sme zvedaví, aké výrobky robí častovský mäsový majster. Po prvom súste sme zhodne skonštatovali, že jeho jaternice aj krvavnica nemajú chybu. Boli vynikajúce! Také dobré sme už dávno nejedli. Manžela som týmto činom „odrovnala" do postele, vnučka sa zložila na váľandu k notebooku.  Mne zostala kuchyňa.

„Vieš, čo Jožko? Idem Marošovi zavolať, že jaternice aj krvavnička boli výborné, aby na nás myslel, až budú nabudúce robiť zabíjačkové produkty" - oznámila som manželovi pod dojmom vďačnosti za takú mňamku. Zobrala som mobil, prešla do vstupnej chodby, lebo iba tam je u nás signál na telefonovanie a vytočila číslo. Bohužiaľ, nedostupné.

„Je nedostupný. Zavolám za chvíľku" - referovala som mojej polovičke zaujatej čítaním v ležiacej polohe pod perinou. 

Asi po pol hodine zazvonil mobil. Schmatla som ho a vhupla do chladnej chodby. Na displeji - Maroš M.

„Len som vám chcela poďakovať za jaternice, sú vynikajúce, veľmi sme si pochutili. Dnes som ich upiekla k večeri! Až budete robiť ďalšie, dajte mi, prosím vedieť...." - vychrlila som na neho hneď po úvodnom pozdrave.

Na druhom konci pomyselného telefónneho drôtu bolo počuť úprimný smiech a prísľub, že zase zavolá.

S dobrým pocitom som sa vrátila k umývaniu riadov a v duchu sa mi premietala celý uplynulý deň. Prešiel akosi prirýchlo. Mám rada tieto „večerné meditácie", kedy už nikto po mne nič nechce, v dome zavládne pokoj, vypnutý televízor neznervózňuje nezmyselnými reklamami. Mám síce robotu s riadmi, ale dres je pod oknom a tak chvíľami pozerám von na dvor, na oblohu, na hviezdičky... 

V tom mi to došlo! Veď dnes je Popolcová streda. Pane Bože, ja som zhrešila, dnes začína štyridsať dňový pôst!

Spomenula som si na poviedku Mariána Minárika o častovskom holičovi Niznerovi, ktorý spravil tú istú chybu, čo ja. Lenže Niznerko sa na podnet svojej ženy išiel rýchlo vyspovedať farárkovi. Ten mu povedal, že keď tu jaternicu kúpil u mäsiara Izakoviča, tak sa nemusí báť, to že nie je hriech. Menovaný mäsiar vraj do mäsa dáva toľko geršlí, že tam „nie je mäsa ani za hriech". Pekne to ten Marián napísal, ale tie „naše" jaternice mali mäsa hojnosť.  Ako sa hovorí - to človek nevymyslí, ani televízia nenakrúti.

Musela som sa v duchu usmiať. U nás sa pôst nikdy nebral prísne. Náš deda vždy hovoril, že keby každý zhrešil tým, že si cez pôst dá kúsok mäsa, bolo by na svete dobre. Ľudia by neviedli vojny, nevraždili, nekradli a nevyvádzali všakovaké lumpačiny. Sedeli by pekne doma pri večeri a potom by spokojne s plným bruchom išli spať. Deda bol mäsiar, vedel, čo hovorí.

Môj hriech na Popolcovú stredu ma však mrzel z iného dôvodu. Uvedomila som si, že možno Maroš je pobožný a ja, bezbožnica jedna, mu ešte zavolám „dnes večer som ich upiekla...!"

„Jožko, vieš čo som urobila?" - postavila som sa medzi dvere do izby.

Okuliare na manželovom nose poskočili. Prestal čítať a spýtal sa očami.

„No, zavolala som predsa, že ďakujeme za jaternice a že boli výborné"!

„A...? Veď boli!" - nechápal manžel.

„Lenže dnes je Popolcová streda! Ešte som sa aj pochválila, že som ich upiekla a mali sme ich k večeri. Čo ak je pobožný a ja som ho tým urazila?!" - bezmocne som zamávala bielou utierkou.

Okuliare sa vrátili do pôvodnej polohy a manželov zrak späť ku knihe.

„Prosím ťa, čo by sa urazil. Ty si ho ešte nevidela. On je typický Minárik, dobrý chlap to je! Pochopí, že si pohan! Neboj sa!" - s úsmevom zakončil debatu môj muž. „A vôbec, poď už spať! Čo tam robíš?!" - dodal naoko prísne.

Čo som mu mala hovoriť, že som z toho taká rozmrzená, že si musím ísť dať jeden štamprlík bylinkového likéru? Musela som sa ukľudniť a nech si ta jaternička nemyslí, „že ju zožral pes."

Jožko by to síce mohol okomentovať vetou - „A ty si myslíš, že v pôste si môžeš po jaterničke dať ešte aj štamprlík?"

Skoro som sa zadusila, čo mi časť likéru vbehla do „cigánskej ulice".

„Ja ťa zabijem!" - uľavila som si, keď som sa rozdýchala.

Pane Bože! Jaterničku si jedla, alkohol si pila, manžela chceš zabiť - tri smrteľné hriechy hneď v prvý deň pôstu. Neviem, neviem, čo všetko za tých štyridsať dní pôstu ešte postíhaš...

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Populisti získajú, euro môže skončiť. O čom rozhodli Taliani

V Rakúsku populizmus prehral, v Taliansku mu môže rezignácia premiéra pomôcť. Neúspešné referendum vystrašilo trhy.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

BLOG MIROSLAVA BEBLAVÉHO

Beblavý: Porušil Lajčák pri Evke zákon? Takmer s istotou

Dôležité je, či bol porušený verejný záujem.


Už ste čítali?