reklama

Kto je správna matka

Vonku je už prvá snehová nádielka, ale ja sa v tomto rozprávaní vrátim do jesene, jedného roka, kedy s nami na chalupe žila ešte naša mačička Cecilka...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jeseň nás toho roku prekvapila nielen svojim rýchlym príchodom, ale aj malým darčekom, v podobe mačiatka. Ani sme si nevšimli, že by naša Cilka mala mať mačence. Obyčajne ich privádzala na svet začiatkom mája.

Prišli sme na chalupu v sobotu ráno s vyhliadkou víkendu, stráveného na čerstvom vzduchu. Psík už štekal za bránou, nevedel sa dočkať, kedy odomkneme, Cecilka pribehla tiež, ale hneď zase odbehla.

„Čo je s ňou? Je nejaká čudná!" skonštatovala dcéra a vydala sa hľadať svojho miláčika do dvora.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vyložila som tašku s nákupom a čisté oblečenie „na chalupu", čo som cez týždeň oprava v činžiaku.

Lenže vo dvore mačky nebolo, ani v záhrade, ani na povale. Odrazu sa zjavila ako duch, potichu prekĺzla medzi pootvorenými dverami do kuchyne. Aj mne sa videla akási pochudnutá. Hladná bola, ale dlho sa u misky nezdržala a zase zmizla. Postavila som na šporák pomaly zohrievať obed a do pátrania som sa tento raz pustila sama. Intuitívne som zamierila do našej dielne. Bola to miestnosť, ktorá nebola ešte dobudovaná. Chýbal strop a podlahu tvoril iba hlinený podklad. Čo sa komu nehodilo, to sa odložilo práve sem. Hnevala som sa na to, ale všetko sa nedá postíhať naraz. Ako náhle som prekročila prah dverí, už som mala Cilku pod nohami. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Aha, tak tu sa schovávaš! No, povedz mi, čo je s tebou?" pýtala som sa jej celkom vážne.

Manžel sa vždy rozčuľuje, keď nevie, s kým sa to rozprávam, či s ním, s mačkami, alebo s muškátmi. Ja si myslím, že rozprávať sa s nimi je celkom normálne. Muškáty mi síce neodpovedajú, ale mačky a pes áno, tak čo?!

Cilka zamňaukala a obtrela sa mi o nohu. So zdvihnutým chvostom krúžila okolo mňa, ako by ma nechcela pustiť ďalej. Priadla, dávala mi tým najavo, ako že je spokojná, ale mňa neoklamala.

„Cilka, čo tu máš?" dvihla som obočie.

Pozrela na mňa veľkými šikmými očami, žmurkla, akoby na súhlas a odbehla do kúta miestnosti. Stála tam stará skriňa, v nej boli poukladané handry, bundy a také čo „sa raz zíde", ako sa hovorí. Cez pootvorené dvierka som zbadala pohyb. Cilka sa krútila dokola, až si ľahla. Otvorila som skriňu dokorán a hneď mi bolo všetko jasné! Mala tam mačiatko!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Ciluška, ty máš malé?" znežnel mi hlas.

Pozorne som prezrela celú skriňu. Mala tam však pri brušku iba jedno malé, sivobiele klbôčko.

„A kde máš ďalšie?"

Bolo mi čudné, že má iba jedno mača, ale iné som skutočne nenašla. Obyčajne sa jej narodili štyri. Zavolala som na dcéru a na manžela, že máme v rodine prírastok. Zobrala som malý chumáčik jemne do rúk. Jeho ružový ňufáčik som si priložila k uchu. Zbožňujem zvuk, ktorý vydávajú ešte celkom maličké mačiatka. Pripomína to jemné fúkanie do našuchoreného bieleho páperia púpavy. Toto malé zatiaľ poriadne nevidelo, iba nesmelo sa mu rozlepovali očká. Keď som si ho priložila na hruď do teplúčka pod vestu, počulo tlkot môjho srdca a pokojne zaspalo. Jednou rukou som ho pridržiavala a vykročila smerom ku kuchyni. Naša Cecília nikdy neprotestovala, keď sme jej brali mačiatka, verila nám, a preto zostala pokojná aj teraz. Iba ma nasledovala.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cez prázdniny sme obyčajne rozdali mačence, ktoré sa Cilke narodili v máji a mojej dcére bolo ľúto, že v lete už nemá svojich miláčikov. Vždy sa ťažko lúčila s mačiatkami, lebo ich mojkala, odkedy sa narodili. Keď som jej ukázala, čo mám pod vestou, zhíkla od radosti a už už si ho chcela pritúliť k sebe.

„Počkaj, teraz zaspinkalo, nechaj ho," brzdila som jej nadšenie.

Tak ho aspoň jemne hladkala jedným prštekom, pričom jej oči svietili nadšením.

„Vidíš, všetky si rozdala, tak aspoň toto si necháme! Ja sa s ním budem hrať a Martinko ho môže trénovať," dodala dcérka odhodlane.

Jej starší brat Martin ich skutočne „trénoval". Ako keby som počula manželovo vykrikovanie v lete, keď sme na chalupe robili na dvore a v záhrade: „Kde je zase ten Martin! Potrebujem, aby mi pomohol!"

„No, kde by bol. U mačiek!" oznámila som mu, nám všetkým známu samozrejmosť a šplhala po rebríku pod bránou. Schodkový rebrík viedol na povalu, kde Martinko prichystal mačkám cvičisko. V jednom kúte rozprestrel starý kúsok koberca, z papierovej krabice dômyselne vykúzlil mačací domček s dvierkami, z doštičiek a hranolčekov im postavil preliezky a podliezky. Rozložil im tam hračky, ako malým deťom. Na šnúrku priviazal mašličku z papiera a cvičil svojich žiačikov šikovnosti: ako sa vojde do domčeka, vylezie von, prejde cez preliezku, behá za šnúrkou. Malým nezbedníkom sa to páčilo. Cecília si ľahla bokom a spokojne podriemkavala. Občas sa niektoré z mačiatok zabehlo, to Cilka iba otvorila jedno oko, Martin ho chňapol, aby neutieklo príliš ďaleko a cirkus pokračoval. Vydržal pri nich dlho, predlho, až manželovi, tak povediac, tiekli nervy.

„Martinko, poď dolu, otec zúri!" snažila som sa presvedčiť syna, aby upustil od drezúry a konečne išiel robiť niečo zmysluplné. Asi po štvrťhodine naliehania, som ho zohnala z povaly. Priznám sa, že som to využila, sadla si na jeho miestečko a obdivovala, aké sú mačence hravé. Boli rozjašené, jedna radosť! Cilka sa mi obtrela o koleno. Zbadali ju a hneď sa vrhli na zdroj svojej potravy. Cecilka si ľahla, dovolila im, aby sa jej ňufáčikmi zaryli do chĺpkov na bruchu. To, ktoré stačila zachytiť, hneď starostlivo čistila svojim drsným jazykom. Ak sa snažilo mačiatko vymaniť z jej materskej opatere, pritiahla si ho labkou a pridržala, až kým neskončila mačaciu hygienu.

Obe moje deti od malička zbožňovali mačky a trvá to dodnes. Samozrejme, ja mačky milujem tiež. Keď som bola malá, moja babinka mi hovorila, že som „mačacia mama". V kočíku som namiesto bábiky, vozievala malú mačičku. Dobre si na ňu pamätám! Bola to Murka. Potom sme mali hrdzavého kocúra Zrzka, ktorý so mnou pozeral prvé rozprávky v televízii, vtedy ešte len čierno bielej. Bolo to tak dávno...

Vráťme sa ale k našej Cilke. Myslela som si, že by bolo bezpečnejšie, aby sa presunula aj s mačiatkom do „svojho" domčeka na povale. Vyliezla som po rebríku, mačiatko uložila do plastového boxu z laboratória, ktorý slúžil ako mačacia „pôrodnica". Bol vyložený mäkkými handričkami a prekrytý kúskom tkaného koberca. Toto bol Cilkin mačací dom. Do kuchyne som išla zobrať kŕmenie. Keď som sa však vrátila späť na povalu, nebola tam ani Cilka, ani malé mačiatko, ktoré sme pomenovali Eliška.

„Kam zase zmizli?"

Našla som ich v dielni. V skrini. Snažila som sa Cilke vysvetliť, že dielňa nie je vhodné miesto pre výchovu mačiatka. Bolo tam veľa haraburdia, oproti povale tam bolo aj vlhko. Povala sa mi zdala aj bezpečnejšia.

Náš psík behal po dvore a žiadneho cudzieho kocúra nevpustil na dvor. Do dielne sa však psík nedostal, zato mačky áno. Nad touto nedorobenou miestnosťou nebol zatiaľ strop a tak sa tam mohol prešmyknúť cudzí kocúr. Predná povala bola naopak oddelená dverami, a dalo sa na ňu dostať po rebríku spod brány. Toto územie mal psík pod kontrolou.

Tak som si to myslela. Nevedela som však, že popri dverách na povale môže mačka preliezť a dostať sa tak „okružnou cestou" cez povalu do dielne, na dvor a z neho spätne na povalu.

Zobrala som Elišku zo skrine a odniesla som ju znovu do mačacieho útočiska hore na povalu. Cecílii som sa snažila vysvetliť, kde by mala bývať s mačiatkom.

„Si predsa správna matka a vieš, kde bude Eliške lepšie?!"

Cecília však bola iného názoru na výchovu svojej dcéry a tvrdohlavo ju po chvíli preniesla späť do dielne. Nasledoval kolotoč presunu malej Elišky niekoľkokrát - ja som ju dala na povalu, Cecília ju prepašovala späť do dielne. Mačiatko bolo nakoniec celé ufúľané, uslintané, ako ho vláčila cez zaprášenú povalu. Nahnevala som sa.

„Vieš čo? Si zlá matka a Elišku ti nedám!" zastrájala som sa Cecílii a Elišku som si schovala pod košeľu na hrudi. Chcela som tak vytrestať tvrdohlavú mačaciu mater. Tá mi hneď „vynadala" po mačkovsky. Tak nepekne na mňa mravčala, že bolo zrejmé, že je veľmi nazlostená a chce mačiatko naspäť!

„Nič ti nedám!" vykročila som s Eliškou, ktorá zatiaľ spokojne driemala pritúlená nad mojim srdiečkom, do záhrady. Cilka sa mi nervózne motala popod nohy. Nevšímala som si ju. To máš za to! Po chvíli jej zrejme došlo, že dobiedzaním nič nevyrieši. V záhrade sa uložila do trávy a čakala, až skončím svoju exkurziu po hriadkach.

Asi po pol hodine sme sa svorne vrátili dnu. Videla som, že sa Cilka upokojila a tak som skusmo vyniesla Elišku hore na povalu. Čakala som, čo bude. Stála som pod rebríkom a načúvala. Nič, ticho. Vystúpila som opatrne na piaty schodík rebríka a nakukla smerom k „domčeku". Cecilka spokojne priadla a milá Eliška mala hlavičku schovanú pod jej labkou, ktorou ju láskyplne objímala.

Preteky o to, ktorá z nás je lepšia mama, sa tento raz skončili šťastne. Niekedy vedia byť matky veľmi tvrdohlavé. Aj tie mačacie...

Alena Dúhová

Alena Dúhová

Bloger 
  • Počet článkov:  102
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Alena Dúhová. Narodila sa ako Alena Roubalíková 15. marca 1956 v Dřevohosticiach - malom mestečku na hranici severnej a južnej Moravy. V súčasnosti žije na Slovensku. Je spoluzakladateľkou Literárneho klubu Trnava. Zoznam autorových rubrík:  SpomienkyMongolskoBajkalPoéziaKorálky mého dětstvíLiterárny klub TrnavaNedeľná chvíľka poézieVerte - neverteSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu