reklama

Eliška II. a Mura

V predvianočnom čase ľudké srdcia znežnievajú, hoci o nakupujúcich ľuďoch sa to povedať nedá. Skúste strčiť nos do niektorého super - hyper - marketu! Preto som sa rozhodla prispieť, svojou troška do mlyna, k upokojeniu vašej uponáhľanej a vystresovanej dušičky. Možno potešíte aj svoju malú dcérku či syna, keď im pred spaním prečítate moje ďalšie mačacie rozprávanie...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Sedeli sme v kuchyni. V bývalej horárni, v rodinnom dome môjho muža, od starého šporáka sa šírilo príjemné teplo. Mamička sedela na gauči pod oknom, cez ktoré presvitali zožĺknuté listy velikánskej lipy. Slnko svoje večerné lúče už pomaly máčalo v rose na hornej záhrade, keď do dverí vošiel ráznym krokom Stredoslováka, samozrejme v čižmách, manžel.,.

„Viem, že budem ľutovať túto chvíľu, ale ...."

Troje párov očí sa zavesilo na jeho pery. Mamička, ja i moja dcéra, sme čakali, čo bude nasledovať.

„A to prečo, syn môj?" ako prvá sa osmelila mamička.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Manžel vyzeral dosť hrozivo. Jeho postava vypĺňala takmer celý otvor dverí. Čo do výšky, musel skloniť hlavu s chlpatou baranicou. Otec vraj projektoval horáreň podľa svojich predstáv a keďže bol nižšej postavy, výška dverí zodpovedala jeho proporciám. V prípade kuchynských verají to bolo ešte ako tak v poriadku, ale hore na podkroví - nie raz udrel manžel čelom o trám dverí do izbičky. Aspoň si vždy pripomenul otca, hoci nie práve tým správnym výrazom.

„Tak, čo sa na nás tak mračíš?" pridala som sa svojou otázkou. Bola som zvedavá, s čím nás prekvapí. Videla som, ako podozrivo sa mu zdúva zelená bunda na bruchu. Možno nám nesie nejaké ovocie, ale prečo potom hovorí, že oľutuje?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Manžel strčil ruku pod bundu naľavo, a na fotelke pristál malý hrdzavo biely obláčik. Siahol na pravú stranu, a na fotelke pristál tmavý obláčik, ktorý začal ihneď pišťať.

„Aha! Mačence!" - zvolala radostne dcéra. V momente ich mala v rukách, hladkala ich, utešovala to „uvrešťané" mača, nadšením sa až tak nadnášala. Mamička sa tvárila prekvapene. Prakticky celý život strávila v horárni. Starý otec bol horár, jej manžel bol horár. Vždy mali poľovníckeho psa, mačky akosi neboli v obľube.

„Stará mama, pohladkajte ho! Aké je nádherné, hebučké!" položila jej dcéra jedno mačiatko do lona. Samozrejme, to tichšie, bielo hrdzavé.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Našiel som ich v bývalom chlieve. Zrejme tam spadli z povaly na stodole", dodal manžel a ešte zašomral, že to vedel a že už vidí, aké budú nasledovať komplikácie. Ale bolo mu mačeniec ľúto. Nasadil si baranicu na hlavu a odkráčal späť do dvora.

Stodola, ktorú manžel spomínal, stojí dolu vo dvore, pri potoku. Časom nachýlená nad starým nepoužívaným chlievikom pre prasa a kozu. Pod strechou, v sene na podkroví tam mačky majú svoj raj. Sú však plaché, len občas zvedavo vystrčia hlavu a hneď sa zase schovajú. Možno tam mávajú stretnutia mačky z celého okolia, lebo do stodoly nik nechodí.

Mamička už zopár rokov posedáva na svojom gauči. Chodí sa jej veľmi ťažko. Iba čo po dome prejde, už je unavená. Ťahá jej na deväťdesiaty rok, ale v tvári vždy vyčarí úsmev, vždy je upravená a nikdy nešetrí milým slovom. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz rozpačito hladkala mačiatko a musela uznať, že má skutočne jemnučký kožuštek. Smiala sa, že keby to videl otec! V kuchyni máme mačiatka! A možno by sa tiež usmieval. Teraz mu už posielame iba vzdušný pozdrav, keď míňame cintorín na konci dediny...

„Čo s nimi budeme robiť?" mamička dvihla pohľad od klbka na kolenách.

„Zoberieme si ich domov! Však mami!?" skríkla moja dcéra.

Veď, ako inak! Toho sa práve manžel obával - keď nám ukáže mačence, už sa ich nezbaví. Chúďatká, boli celkom vysilené, podchladené. Vraj tam boli v kúte zalezené tri, ale jedno sa už nehýbalo. Našťastie tieto dve - boli to mačičky - prežili. Boli natoľko odrastené, že už mohli aj samé papať.

V teplej kuchyni začali pookrievať. Prihriali sme im trochu mliečka s rožkom, čo to popapkali a schúlené jedno cez druhé, zaspali. Kto má rád mačky vie, aký úžasný pohľad je na spiace mačičky. Nevedeli sme sa vynadívať. Jedna mala rovnomerne rozložené hrdzavé škvrny na bielom telíčku a tváričku symetricky sfarbenú. Dali sme jej meno Eliška, po našej prvej Eliške, ktorú sme mali pred rokmi. To meno nám pripadalo také jemné, ako ona. Zato druhé upišťané stvorenie bolo sfarbené neopísateľne. Kožuštek mal sivý podklad, na ňom hrdzavé aj čierne škvrny, občas aj záblesk svetlej, nedefinovateľnej farby. Tváričku malo drobnejšiu. S čiernym fľakom na nose pripomínalo „ošklivé kačiatko".

„Mami, ona je taká škaredá až je pekná!" vysvetľovala mi dcéra. „Uvidíš, že z toho vyrastie!"

Dali sme jej meno Mura. Časom sa ukázalo, že meno jej pristalo. Keď bola väčšia, vedela nasadiť výraz hľadaného výtržníka z programu „federálna kriminálna ústredňa pátra..."

To však prišlo neskôr. Teraz bol problém, kam s mačiatkami? Samozrejme, musíme ich zobrať so sebou domov. Nemôžeme ich predsa nechať mamičke v horárni. Starostlivosť o ne by nezvládla. Doma v dedine, vzdialenej od rodiska našich nových prírastkov asi stošesťdesiat kilometrov, vtedy na nás čakala iba naša stará dobrá mačka Cecilka. 

Mačiatka sa ohriali a raňajkami očividne posilnili. Všetci sme tušili, že ich preprava vôbec nebude nudná. Prenocovali v krabici. 

V ich provizórnom domčeku sme ich dali na zadné sedadlo v aute. Naložili sme aj ostatnú batožinu, rozlúčili sa s mamičkou a vyrazili na cestu.

Chvíľu bolo ticho. Dcéra pridržiavala krabicu, aby bola zatvorená. Dierky na dýchanie sme urobili v dostatočnom množstve. Mysleli sme si, že takto bude pokoj až do príchodu domov. Omyl! Po polhodinke si mačence zvykli na pohyb auta. Vôbec netrpeli morskou chorobou a začali sa osmeľovať. Cez dierku v krabici sa najskôr vystrčila biela labka. Eliška bola veľký beťár. Oveľa živšia a vynaliezavejšia ako Mura. Labkou skúšala, kadiaľ by sa dalo vyliezť von. Na malé mača mala neobyčajnú silu!

Dcéra ju vybrala z krabice, položila na kolená a bol pokoj. Po ďalšom kilometri však bielu labku vystriedala tmavá labka, s pridaním patrične zosilnenej zvukovej kulisy. Mura nevedela byť ticho!

Zvládnuť dve neposedné mačacie slečny bolo však nad sily mojej dcéry. Eliška dala prednosť pozeraniu z okna, oprela sa prednými labkami o sklo a chvíľu sledovala mihajúce sa okolie. Mura sa rozhodla vyraziť na prieskum podlahy auta. Manžel sa vyhrážal, že ju pristúpi pod pedálom, ja som sa krútila na prednom sedadle ako holub na obrtlíku, lapala raz jedno mača, raz druhé. Docestovali sme vyčerpaní a vystresovaní. Mačičky zaspali krátko pred tým, ako sme zaparkovali auto pred domom.

S úľavou sme vykladali živú aj neživú batožinu. Manžel nezabudol pripomenúť, že on to vedel...

Jediné však, čo nevedel bolo, že tieto dve mačacie slečny založia krásny chov mačiatok s dlhými nohami a veľkými očami.

Dodnes máme troch potomkov z ich „rodiny" a sú to veľkí beťári. Ale to by už bolo ďalšie rozprávanie o našich kocúroch. O Félixovi, ktorý mi spáva pri nohách, keď býva vonku zima, o Murkovi, ktorý sa stále kdesi túla, aj o ich mame Žužu, ktorá sa veľmi podobá na svoju babku Muru a je najväčšou kamarátkou nášho psíka...

Alena Dúhová

Alena Dúhová

Bloger 
  • Počet článkov:  102
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Alena Dúhová. Narodila sa ako Alena Roubalíková 15. marca 1956 v Dřevohosticiach - malom mestečku na hranici severnej a južnej Moravy. V súčasnosti žije na Slovensku. Je spoluzakladateľkou Literárneho klubu Trnava. Zoznam autorových rubrík:  SpomienkyMongolskoBajkalPoéziaKorálky mého dětstvíLiterárny klub TrnavaNedeľná chvíľka poézieVerte - neverteSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu