Ach, tie víkendy...

Autor: Alena Dúhová | 26.9.2008 o 10:00 | Karma článku: 6,26 | Prečítané:  1686x

Som normálna, nervózna, zamestnaná matka! Možno sa vám bude zdať, že toto ste už niekedy zažili, že aj vás už niečo podobné stretlo. Podobnosť čisto náhodná! Alebo nie? Posúďte sami.

  Konečne je piatok. Od pondelka gradovalo napätie nielen v robote, ale aj doma.V stredu to vyvrcholilo doma, vo štvrtok v robote. Manžel zásadne neuznáva, že by som ako žena niečo cez deň „robila“ keďže som osem hodín v úrade. Z toho predsa nemôžem byť ustatá! Veď iba sedím v kancelárii pred počítačom.

  Samozrejme, ako každý iný „normálny“ človek prenášam problémy z pracoviska na domácu scénu. Som normálna, nervózna, zamestnaná matka! Nechápavá matka. Odmietla som totiž dať mojej trinásťročnej dcére 300,- Sk na kredit, ktorý potrebuje na dôležité SMS. Potom som sa cestou domov ešte dozvedela, že syn neišiel na skúšku do školy, pretože pršalo. V poštovej schránke som vyzdvihla upomienku na nedoplatok elektriky, dcéra mi prepašovala do kabelky šek na zaplatenie obedov v škole, ktoré sú „na blitie“ a manžel sa rozčúlil, že som ho príchodom domov zobudila.

  Vchodové dvere sa nedali odomknúť, potkla som sa o cudziu mačku, ktorá prišla pred náš dom neviem odkiaľ a je tehotná neviem s kým a v chodbe som si vyrobila modrinu o zánovnú skrinku čerstvo dovezenú mojim drahým, lebo „sa zíde“. Zložila som tašky s nákupom spolu s pripomienkou mojej dcéry, že „je strašne hladná“, čo stačila vychrliť na behu do detskej izby.

  Darmo som sa snažila vybaviť si nejakú múdru radu, ako postupovať pri výchove dieťaťa v puberte tak, ako ich aplikoval v praxi Dr. Reiner vo svojej úvodnej rubrike zaniknutého časopisu International Express. Žiadna mi neschádzala na myseľ, tak som rezignovane nastúpila službu v kuchyni. Jeho odpovedi dcére Zuzke sa mi zdali také pokojné, hoci sa občas dalo čítať medzi riadkami, že by ju najradšej „uškrtil“! Ostatne – rubriku aj časopis prestali vydávať. Škoda.

  Ako hovorím, konečne prišiel piatok. A víkend. Slovenský, postsocialistický..... 

  Od obeda som myšlienkami blúdila v kuchárskej knihe s otázkou, čo uvariť celej rodine, moc sa pri tom nenarobiť, čo zbaliť na cestu, keďže cestujeme k svokre na chalupu a predpoveď počasia sa pohybuje v rozmedzí jasno – polooblačno – búrky – iné prírodné katastrofy nevynímajúc.  Príchodom domov z práce začal nový kolotoč, takzvane víkendový. Slovensky víkendový! Práve v tomto je podstatný rozdiel od našich spoluunionistov v Európe. My Slováci stredného veku máme stále ešte osobitné predstavy o trávení voľného času.

  Zatiaľ čo sa zvyšok obyvateľov EÚ snaží využiť chvíle voľna na relax a vydýchnutie si niekde v prírode – my Slováci, čo mi pamäť siaha, si k tomu vždy niečo pridáme.

  Spomínam si na krásne víkendy s motykou v ruke a „veľké šíre rodné lány“ repy, ktorú babička dostala pridelenú, lebo bola členkou poľnohospodárskeho družstva a my príbuzní všetkých vekových kategórií sme povinne pomáhali. Riadky repy boli nekonečné, slnko pálilo, chrbát bolel. V noci aj od nadmernej dávky slnečného žiarenia, ktoré vraj neprichádzalo cez ozónovú dieru, alebo sme o tom zatiaľ nevedeli. Spokojne sme sa preto vypekali a súťažili, kto je viac „prihoretý“. Teda na tele. O duši sa hovorilo iba v nedeľu v kostole a aj tak sme nevedeli, či ju máme čiernu lebo tam nechodíme, alebo že tam chodíme.

  Neskôr si pamätám, že bolo v móde mať vlastnú záhradku, na nej sa predbiehať vo veľkosti a množstve úrody. Čo sme si nepamätali od starých rodičov, podrobne sme študovali cez týždeň v práci z rôznych časopisov, ktoré radili ako hnojiť, ako polievať, okopávať a v poslednom rade ako tieto pochutiny a poľnohospodárske produkty spracovať na zaručene zdravé jedlo. Jeden môj známy vtedy hovoril, že záhradkári majú dva veľké problémy: na jar – kto im zrýľuje záhradu, a na jeseň – komu porozdávajú svoju úrodu. Nato nadväzovalo zaváranie(dodnes nenávidím!) všetkého možného aj nemožného s následným vyhadzovaním nadprodukcie z minulého roka, predroka, predpredroka a podobne.

  K záhradke patrila neodmysliteľne chatka. Alebo chata. Ďalšia možnosť víkendového ošiaľu. Takzvaný aktívny oddych! Hurá na chatu. Otázka, kde máte chatu?, sa stala samozrejmosťou v pracovnotýždňovej komunikácii medzi kolegami v robote. Hneď za otázkou, aké bude počasie a čo pestujete? Kto nepestoval, nestaval, alebo nezveľaďoval, bol „divný“.

  Do práce sa prišlo v pondelok s hlinou za nechtami a ukážkami niečoho výborného, čo ste ešte isto nevyskúšali upiecť! Kopírky len tak fičali pri množení zaručene fantastických receptov na koláče, klobásky, zabíjačkové špeciality a stopercentne osvedčené návody na zaváranie. Zaváracie hrnce, odšťavovače, zatvárače na viečka, konzervy na mäso, behali, obrazne povedané, všetkým po rozume.

  Po príchode z dovolenky, keď sa človek vrátil – rýchlo doháňal zameškané, zarastené, zatečené, zaplavené, alebo vyschnuté. Podľa toho, aký bol rok. Kto išiel na dovolenku len tak na oddych a potom prišiel v pohode do práce, to bol čudák a nemal veľa kamarátov. Nebolo sa s ním o čom baviť!

  Výrazný zlom nastal po „nežnej revolúcii“. Odrazu všetci chceli dovolenkovať v zahraničí. Otvorili sa nové priestory! Záhradky a chatky pustli. Kto by sa plahočil, veď všetkého bude dostatok, horme sa do sveta!

  Nič netrvá večne. Ilúzia o ničnerobení a rýchlom zbohatnutí sa rozplynula ako letná zmrzlina na jazyku. Po chvíľkovej odmlke sa opäť zobudil podnikavý duch slovenských záhradkárov, chatárov a chalupárov. Vylepšený o nápady zo všetkých koncov sveta!

  Preto sa aj slovenské víkendové chaty, chalupy a záhrady začali meniť na familiárne sídla rodov a rodín podľa toho, aký seriál práve bežal v televízii. Prehliadka vidieka sa tak stala ukážkou architektúry, moderného dizajnu a svetového mišmašu. Môj švagor sa napríklad dočkal splnenia svojho sna – má trpaslíka s červenou čiapočkou na anglickom trávniku! Lampičku nemá, možno mu ju niekto ukradol. Švagor býva totiž v Čechách. To u nás na Slovensku sa nemôže stať! My si staviame domy a domčeky, vily a vilky a ešte kým sú hotové už ich obkolesuje trojmetrový múr.

  Tak ma napadá, že by sme sa predsa len báli, aby nám niekto, nedaj bože, neukradol trpaslíka.... ?

  Konečne je piatok. Blíži sa ďalší víkend. Slovenský, demokratický....

  Ozaj, neviete, kto by chcel kúpiť zemiaky na zimu? Jeden môj známy má aj roľu a pestuje všetko možné. Hold, dejiny sa asi opakujú....

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo by ste (ne)mali zrušiť svoje konto na Facebooku

Čo sa stalo z najväčšej sociálnej siete.


Už ste čítali?