„Dogordochu!“ - alebo s kým som sa to vlastne zoznámil ?!

Autor: Alena Dúhová | 23.8.2010 o 12:30 | Karma článku: 8,17 | Prečítané:  2638x

Ďalšie rozprávanie z cyklu, tento raz z Irkutska: Zúčastnili sme sa vtedy, ako zástupcovia slovenskej univerzity, konferencie v Irkutsku...

Pri jednej príležitosti som sa zoznámil s Vladimírom Semjonovičom Vysockim (ruský pesničkár, herec a básnik, ktorý bol veľmi obľúbený pre svoje ironické a sarkastické texty piesní a zhudobnených básní; najmä ruská mládež fandila jeho politickej satire po nástupu   L. Brežneva do najvyšších funkcií; v Česku spieval v prekladoch jeho pesničky napríklad Jaromír Nohavica) a Jevgenijom Alexandrovičom Jevtušenkom (taktiež veľmi známy a obľúbený človek, ruský básnik, prozaik, filmár a publicista).

Zúčastnili sme sa vtedy, ako zástupcovia slovenskej univerzity, konferencie v Irkutsku. Ihneď po príchode, keď sme sa išli ubytovať, prorektor tamojšej univerzity dal pokyn, aby mňa ubytovali na druhom poschodí a ostatnú časť našej delegácie, vlastne mojich šéfov, na piatom. Tušil som, že je v tom nejaká finta, lebo sa mi už viackrát stalo, že mňa pozvali medzi seba, ale našu oficialitu nie. A mal som pravdu, večer bol banket, na ktorý ma pozvali. Bolo srdečne a veselo a ja som sa tam zoznámil s  mnohými ľuďmi. Okrem iného aj s dvoma „chalanmi", ktorí sa mi predstavili - jeden že je Vladimír, čiže Voloďa a druhý že je Jevgenij, teda Geňa. „Fajn, ja som Jozef!" - a tak sme rozprávali a popíjali takmer do rána. Potom sme sa rozišli každý do svojej izby.

Ráno sme sa tackali na konferenciu, za mnou išiel rektor miestnej univerzity aj so zástupcami našej univerzity, rozprávali sa dôstojne medzi sebou - „Tovarišč rektor sem - tovarišč rektor tam...". Odrazu oproti nám dvaja veselí „chlapci"- „Jozéééf, Jozéééf! Ahój, už si zobudený!?"

Zakýval som, že žijem a na to sa pýta jeden kolega rektora univerzity  - „Odkiaľ sa pozná Dúha s Vysockim?"

Ja som dovtedy nevedel, že je to Vysockij. Rektor sa ma teda pýta, že či poznám Vysockého?

„A koho myslíš, Voloďu? On je Vysockij?" - čudoval som sa.

No, áno, bol.

Odvtedy sme sa ešte zopárkrát stretli, posedeli, popili, porozprávali. Oni chodievali do Irkutstka vždy v septembri na dovolenku a ja som sa v tom čase vracal z Mongolska. Vysockij bol majstrom improvizácie. Napríklad zobral gitaru a začal spievať: „Ty syn Tatranskych snežnych góóór, Mongolii prašol prastóóór...." Pesničku som si dokonca nahral na kazetu, opatroval celý čas, bohužiaľ mi ju niekto ukradol doma v Bratislave, keď sa mi vlámal do auta.

Jedného dňa mi Vysockij povedal, že mi ukáže nočnú Sibír. Aby som si doma, teda v hoteli, nechal pas, lebo pohyb cudzincov tam bol pomerne obmedzený a že keď ma niekto zastaví, nejaký policajt (milicionier), tak aby som len povedal, že som Bielorus, lebo mám podobný prízvuk ako Bielorus. Tak sme išli niekde za mesto, za Irkutsk, do jednej zemlianky, kde taký starý dedo pálil lavórovicu. Presne takú, ako kedysi u nás - z ovocia a cukru. Mierne kalnú tekutinu preháňal dokonca trubkami a my sme ju hneď, ešte vlažnú, degustovali.  Vypili sme mu celý kotlík, čo napálil a Vysockij mi hovorí - „Už si opitý?" Ja na to, že nie. „Tak poďme, ideme na letisko do baru!" Išli sme teda na letisko a keďže Voloďu celé Rusko poznalo a všade ho radi vítali, tak hoci bolo už jedenásť hodín v noci, otvorili špeciálne pre nás letiskový bar. Mali tam desať fliaš šampanského, ktoré sme spoločne vypili a ešte si pamätám, že si k nám prisadol nejaký šikmooký kapitán, ktorého mi predstavili a ktorý priniesol fľašu koňaku. Tým moja prehliadka nočnej východnej Sibíri skončila....

Ráno som sa zobudil v miestnosti, ktorá vyzerala celkom domácky. Určite to teda nebola hotelová izba. Pozeral som do plafóna a rozmýšľal, kde sa asi nachádzam. Pristúpil som k oknu a pozrel von. Videl som nejaké malé námestie, trochu ošarpané, ako v nejakom malom ruskom meste. Zaujal ma nápis z obrovských písmen DOGORDOCHU! Nevedel som, čo to znamená, také ruské slovo som nepoznal. Potichučky som otvoril dvere do vedľajšej izby, kde spali moji dvaja kamaráti - Voloďa a Geňa. Zobudil som ich a spýtal sa - „Kde to sme?"

„Vidíš! Vy, čo žijete v Európe to máte jednoduché, večer ideš spať v Európe, zobudíš sa v Európe! Ale my, čo máme Európu aj Áziu, musíme najprv hádať kontinent! Až potom republiku a potom mesto a tak! Vážne si nič nepamätáš, nevieš, kde sme?" - evidentne sa na mne dobre zabávali.

„Neviem, ale vonku je napísané DOGORDOCHU!"

Začali sa rehotať, lebo ani oni nevedeli, čo to je. Nakoniec vysvitlo, že sme u toho kapitána, ktorého sme stretli v Irkutsku na letisku. Bol kapitánom dopravného lietadla a pozval nás k sebe na návštevu. Tak v čom „dielo" (problém)? No, snáď iba v tom, že nie sme v Irkutsku, ale v Jakutsku, čo je asi necelých 1200 kilometrov od Irkutska!

„Do kelu! Veď ale ja mám poobede prednášku!" - zhrozil som sa.

„Však stihneš, nie?!" - nevidel v tom Voloďa žiaden problém.

Dopravili sme sa teda na letisko a naozaj prvé lietadlo, ktoré letelo do Irkutska nás s radosťou zobralo na palubu. Vysockého mali veľmi radi a vážili si ho. Ten im zato rozprával a vyspevoval a cesta nám ubehla k všeobecnej spokojnosti veľmi rýchlo. Boli sme späť v Irkutsku.

Po obede som sa vybral na prednášku a naši hneď na mňa - „Kde si bol?!"

„Ááále, nebudem vám nič rozprávať, aj tak mi to nebudete veriť."

„No tak, nerob machra, kde si bol?" - nedali pokoj moji kolegovia. „Povedz!"

„Nepoviem, naozaj mi neuveríte!"

Nedali pokoj. „Ale no tak dobre - bol som v Jakutsku."

„Kecáš hovadiny!!"

Tak vidíte, oplatí sa hovoriť pravdu?!....... Že som „nekecal", mi uverili až trochu neskôr a myslím, že mi iba ticho závideli, keď chceli aby som im znovu rozprával túto historku. Po čase som sa dozvedel, že DOGORDOCHU znamená po jakutsky DRUŽBA!  

Tak, nech žije družba!

 vysockijbl1.jpg

 (Sovietske vydanie knihy Vysockého)

vysockijbl2.jpg

V. Vysockij s novinárom Leonidom Mončinským v Irkutsku, leto 1977 (foto z knihy Taký bol Vysockij, ktorú zostavil  M. Tokár, Vydavateľstvo OBZOR, Bratislava 1990)

vysockijbl3.jpg

(V deň nedožitej päťdesiatky, 25.01.1988, odhalili na nádvorí Divadla na Taganke Vysockého sochu od Gennadija Raspopova, dar Mariny Vladyovej divadlu)

 

Vladimír Vysockij

Pravda a lož

(Nežnaja Pravda v krasivych odeždach chodila)

 

Citlivá pravda sa pre radosť biednych a prostých

strojila kedysi do samých nádherných šiat.

Surová lož túto pravdu raz začala hostiť,

láka ju, vraj: Ostaň, veď môžeš u mňa aj spať.

A pravda pokojne zaspala hlbokým spánkom

v nevinnej dôvere ešte sa usmieva v sne.

Lož vtedy odev z nej stiahla a s predranným vánkom

vpila sa do pravdy a krásu vysala z nej.

......

Špinavá lož si však ukradla vzácneho koňa,

na dlhých, ohebných nohách a už cválala preč.

 

                 (text piesne z knihy, ktorú zostavil M.Tokár, preklad Lýdia Vadkerti-Gavorníková)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo by ste (ne)mali zrušiť svoje konto na Facebooku

Čo sa stalo z najväčšej sociálnej siete.


Už ste čítali?