Kumys – sa povie po mongolsky airak

Autor: Alena Dúhová | 26.10.2005 o 11:53 | Karma článku: 10,40 | Prečítané:  3376x

Tento raz rozprával môj muž o tom, ako chceli mongolskí študenti opiť Slovákov. Takže, kde bolo tam bolo, raz v stepiach Mongolii... „Ty, Dušan, tie ščence sa nás snažia opiť! A kumysom!“ – smial som sa pri pohľade na nevinne sa tváriacich študentov Ulaanbaatarskej univerzity.

 J.D.

Boli sme v teréne už pár dní. Ja, môj slovenský kolega Dušan Cyprich, poľský prof. Klimaševský, mongolský prof. Cencuren a študenti prírodovedeckej fakulty univerzity v Ulaanbaatare. Mali praktické cvičenia. Pri svojich pobytov v Mongolsku sme pôsobili aj ako externí pedagógovia, a preto tieto „výlety“ patrili k náplni našej práce. Mladí Mongoli nezapreli kočovnú krv svojich predkov a von z mesta sa vždy veľmi tešili. Terénom pre nás boli obrovské rozlohy, z ktorých sme ukrajovali pre nás stráviteľné sústo. Neboli to ale žiadne žarty – odkázaní sami na seba v divokých stepiach, púšťach a málo obývaných oblastiach tejto prekrásnej krajiny. Naši slovenskí študenti im však mohli iba tíško závidieť.

Profesor Cencuren, ktorý sprevádzal svojich študentov, mal na rozdiel od nás, kumys, po mongolsky airak, moc rád. Podnikaví študenti výhodne získali tento nápoj v dostatočnom množstve, aby sa dosýta vybláznili. Asi 150 litrov kumysu čakalo na skonzumovanie a tak si vymýšľali všakovaké hry – aby nás dostali. Systém otázok a niečo ako vadí – nevadí. Vedel si šikovne reagovať – výborne, môžeš vypiť pol litra na ex. Nevedel si odpovedať na zákerné otázky – vypiješ ďalšieho pol litra na jeden šup! Ako útechu. Asi po troch hodinách sme toho mali s Dušanom naozaj vyše hlavy a pritom opojenie nikde! Naši mladí priatelia spolu s profesorom spievali, tancovali a vôbec javili známky miernej pripitosti. My sme boli naliati ako koza pred pôrodom a – nič.

Zvolil som osvedčený starorímsky spôsob uvolnenia žalúdku. Išiel som za jurtu a pomocou ukazováčka a prostredníčka som vrátil kumys suchej stepnej tráve. Malé množstvo alkoholu v kumyse nemalo šancu doputovať do môjho mozgu cez plnotučným mliekom premastený žalúdok. Naše enzýmy ho cestou rozložili. Celá záhada, prečo sa Mongoli opili a my nie, je v tom, že žltá rasa nemá vo svojom organizme enzým, ktorý by štiepil alkohol. Pitie alkoholu je u nich ako infúzia. Malé množstvo stačí na veľa zábavy!

Veselým študentom sa tentoraz nepodarilo vidieť opitého slovenského pedagóga. Pri opačnom pokuse, ktorý som neskôr urobil na ich profesorovi keď navštívil Slovensko, sa potvrdilo, že skutočne nič neznesú. Milý Cencuren si pamätal iba prílet do Bratislavy a po dvoch týždňoch zase odlet do rodnej vlasti. Obdobie medzi tým, zostalo pre neho záhadou, ktorú mu už, bohužiaľ, nikto nevysvetlí. Celý čas bol v „liehu“. Naša pálenka mu veľmi chutila, no bola to statočná 52-jka, takže nemal šancu. Ale aj tak bol šťastný, že „tu bol“.

Airak je vlastne kysnuté kobylie mlieko. Keď kobyla porodí, ponechajú domorodci prvých pár dní žriebätko aby cecalo svoju mamu, ale potom už mu nenechajú všetku dobrotu. Žriebä býva priviazané k jurte, jednak z bezpečnostných dôvodov, aby sa nezatúlalo a nestalo sa tak ľahkou korisťou vlka alebo snežného leoparda, a druhým dôvodom je, že privolá svoju mamu, keď je hladné. Kobyly sa voľne pasú a akonáhle počujú svoje mladé, pribehnú a dajú mu cecať. Mláďa si pochutí na materskom mlieku, ale zvyšok podojí gazdiná. Keby mláďa nezačalo cecať, kobyla by mlieko nepustila. Preto sa to robí takto rafinovane. Nadojeného mlieka nebýva veľa, závisí to samozrejme od počtu kobýl a ich žriebätiek.

Keď vojdete do jurty, pri vchode po ľavej strane býva zavesené veľké vrece z hovädzej kože, ušité srsťou dovnútra. Tam sa mlieko postupne každý deň prilieva. Je dobrým zvykom, že kto vojde do jurty, musí drevenou naberačkou zamútiť týmto mliekom, čím ho vlastne okysličí, a čerstvé mlieko sa premiešava so starším. Kým kobyly nestratia mlieko, dolieva sa, odoberá sa a pije. Cukor – laktóza, ktorý sa nachádza v mlieku kvasí a tým vzniká alkohol. Domorodci tvrdia, že je na úrovni nášho 10-12 stupňového piva.

Je to však špecialita iba týchto oblastí. V Európe sa tiež pokúšali vyrobiť kumys, vyrobili však iba kyslé mlieko, ktoré neobsahovalo alkohol.

Z kravského mlieka Mongoli zase pália našu známu, klasickú lavórovicu. Potrebujete k tomu dva lavóre, jeden menší a jeden väčší a jednu nádobu s mliekom. Na stupni otlčenia nezáleží, čistému je všetko čisté. Ostatne alkohol dezinfikuje. Väčší lavór sa postaví na oheň, do neho sa postaví hrniec s kyslým mliekom a zakryje sa menším lavórom opačne, dnom hore. Mlieko začne vrieť, vyparuje sa voda s alkoholom, zráža sa na hornom lovóri, ktorý sa chladí mokrými handrami a dobrota steká do toho väčšieho. Poviem vám, že z tejto liehoviny sa vedeli moji mongolskí kolegovia riadne scapkať. My sme pili tiež, aj keď barbarsky sa priznám, chuť nápoja bola hrozná. Kalný mok s príchuťou kyslého mlieka, žiadna delikatesa. Teda, nie pre nás Slovákov. Akurát nám ráno išla puknúť hlava, známe to obruče, do ktorých udiera neviditeľný permoník. Dušan citoval Karla Hynka Máchu – smutné a bídné jsou opilcova rána!

Mongoli sa na rozdiel od nás zobúdzali s úsmevom na tvári, mrmlali slová uznania a smiali sa. Držali si hlavu a pochvaľovali si ako im „treščí“! Čím viac hlava bolela – tým lepšia pijatika to pre nich bola! Prečo sme sa ale cítili ako priotrávení? Lebo sme priotrávení skutočne boli. Pri skvasení mlieka vzniká celá škála alkoholov, nie iba nejedovatý etyl, ale aj propyl, butyl, metyl a čo ja viem aké ďalšie – „tyly“ a preto nám bolo biedne. Tieto jedy sa domáckou úpravou alkoholu chtivých domorodcov totiž dostávajú do ich slávnej - šimi archi - „rýchlej vodky“. Popíjajú ju v pol litrových alebo litrových čašiach a naberajú ju veľakrát priamo z vedra.

S kumysom je spojená nejedna veselá historka. Napríklad - nemali sme šťastie na šoférov. Aj tento bol nezodpovedný až hrôza. Hlavne, že vypadol z mesta a mohol sa s nami túlať po krajine. Zabudol však na jednu „maličkosť“. Pre výlet je potrebné nielen auto, ktoré vydrží, ale aj zásoba benzínu, aby sme nezostali trčať niekde v nehostinnej krajine. A práve to sa nám stalo.

Vyrazili sme na našom nákladiaku, ja, Mathias, Dušan, Cencuren a tuším aj Klimaševský a asi traja domorodci (tí k nám vždy nejakým záhadným spôsobom pribudli) no, a náš mongolský šofér. Z Ulaanbaataru smer južná Gobi, cez Dzunmod a dolu na Dalandzadgad. Cesty, ako ich poznáme u nás, v týchto končinách neexistujú. Niekde je ciest veľa, ako chodia karavány cez nekonečné roviny, potom sa zbiehajú do jednej jedinej cez priesmyk, ak sa do cesty postavia hory. Asi 200 km pred Dalandzadgadom nám došiel benzín, na ktorý sa tu jazdí, lebo nafta by sa pri vysokých teplotách rozkladala. Na korbu nákladiaku sme obyčajne brali so sebou dva dvestolitrové sudy s touto pohonnou hmotou, ktorá sa dá doplniť iba vo vzdialených mestách. Teraz sme však mali so sebou, neviem prečo, iba jeden sud, benzín došiel a my sme stvrdli v pustatine.

No, fajn, nikde ani živáčika, cez deň plus 40, večer okolo 2 stupne Celzia. Počas dňa sme sa skrývali pod autom, aby nás chránilo pred slnkom, v noci zaliezali do teplých spacákov. Keď sme zastali, v okruhu tridsiatich kilometrov nebolo ani ducha. Netrvalo však dlho a na obzore sme zbadali zvírený kúdeľ prachu. Niekoľko miestnych priklusalo na typických koníkoch, iní na ťavách, jedni prišli, druhí odišli. Posedeli, podebatovali, nikam sa zjavne neponáhľali. Smutno nám teda nebolo. Zrazu náš šofér pochytil 20 litrovú bandasku na benzín a zmizol v prachu stepi na jednom z vypožičaných koni.

Myslel som si, že ho osvietil nejaký benzínový duch, že je v diaľke tajná pumpa, alebo išiel kopať nový vrt!? Po dvoch dňoch docválal naspäť a víťazoslávne ukázal bandasku.

Houby benzín, kumys tam mal. Na ďalších štyridsať osem hodín sme mali o zábavu postarané!

Zachránil nás nákladiak, ktorý išiel našim smerom a ktorý na rozdiel od nás, mal so sebou až tri veľké dvestolitrové sudy plné benzínu. Ochotne nám jeden venoval a keď som sa pýtal, čo mu za to dáme, náš mongolský veliteľ rozhodol, že tú ružovú tabletku, čo sme včera pili. Šumivý acylpyrin! Naplnil som teda pohár vody, čo je v púšti už samo o sebe darom, a obradne do neho vhodil tabletku. Tá začala tancovať a perliť a náš záchranca – majiteľ nákladiaku – v údivu skoro upustil pohár na zem. Také čudo! Musel som si odpiť, aby si nemyslel, že ho chceme otráviť, až potom vypil celý pohár on. Veľmi si pochvaľoval, hlasno mliaskal a potriasal si s nami rukami na znak spokojnosti.

Hodnotový rebríček týchto prostých a srdečných ľudí je skutočne odlišný od nášho. Mužík mi bol veľmi sympatický a trochu mi ho bolo ľúto, preto som mu na rozlúčku tajne strčil do ruky ešte tri tabletky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Siekelovci sa stiahli. La Casa de Slota prešla k právnikovi z kauzy emisie

Firma, ktorá vilu vlastní, dlhuje Trabelssiemu.

Stĺpček šéfredaktorky

Nech hanba po hlasovaní o kandidatúre Fica nie je kolektívna

Fico nie je jediným problémom voľby.

DOMOV

Voľba ústavných sudcov: Pozrite si možné scenáre vývoja (video)

Čo všetko sa môže v parlamente odohrať v utorok?


Už ste čítali?