Povesť o čakanke

Autor: Alena Dúhová | 27.10.2010 o 9:00 | Karma článku: 4,02 | Prečítané:  1998x

Od detstva mám rada rozprávky, povesti, legendy alebo iba také rozprávania starej mamy. Vonku už pofukuje studený vietor, trhá lístie zo stromov a človek sa rád utiahne do tepla domova. V spomienkach sa možno schúli do postele starkej, pod obrovskú teplú perinu, z ktorej mu vyčnieva iba zvedavý nos a veľké nedočkavé detské oči. Stará mama ešte jednu, žadoní, pred spaním! Už budem dobrá..... Tak počúvajte (vlastne čítajte), jeden malý príbeh, ako som si ho zapamätala.

Kedysi veľmi dávno, pradávno, kde bolo, tam bolo, žila raz jedna dievčina. Bola sirota a bývala sama v malom domčeku po rodičoch za dedinou pri ceste. Bola to pekná dievčinka, s krásnymi nebovo modrými očami. Preto nebolo divu, že sa do nej zaľúbil mládenec z blízkej dediny.

Dievčina jeho lásku opätovala a tak nič nebránilo, aby si ju mládenec zobral za ženu. Tiež nemal rodičov, čo by im požehnali a tak sa sami dvaja dohodli, že sa zosobášia.

Sedeli na lavičke pred domčekom a rozmýšľali, ako pripraviť svadbu, koho na ňu zavolať a tešili sa, ako im bude spolu dobre. Mládenec sa presťahuje do domčeka, čo to opraví na streche, aby nezatekala, vymuruje nový komín, aby pec v zime dobre ťahala a hrdzavý kocúr sa mohol v zime vyhrievať v tepľúčku za pecou.

Ako tak spriadali spoločné plány, počuli z dediny hlasné bubnovanie. To vojaci oznamovali, že verbujú. Mládenec aj dievčina ihneď vedeli, že ich plány sa rozplynuli ako ranná hmla nad rybníkom. Každý schopný muž a mládenec musí narukovať do vojny! Taký bol príkaz cisára!

Modré oči posmutneli a zaliali sa slzami. Dvoje hlávky sa naposledy k sebe prichýlili, aby si povedali, že sa ľúbia. Dievčina prisahala, že bude na svojho milého verne čakať, kým sa z vojny vráti.

Svoj sľub dodržala a čakala dňom aj nocou na milého. Bežali dni, týždne, mesiace, ba aj roky, no mládenec sa nevracal. Dievčina stále postávala pri ceste, alebo sedávala na lavičke pred domčekom a hľadela do diaľky, či už sa drahý vracia domov.

Ako čas plynul, vrásky popísali jej peknú tvár, no belasé oči nestratili nič zo svojej krásy. Cez deň svietili farbou oblohy a v noci odrážali ligotavý jas hviezd.

Čakala, čakala, dievčina pri ceste, až sa jedného rána ako ľahký modrý obláčik vzniesla k oblohe. Jej nežný výdych sa rozbehol po ceste v ústrety milému, ktorého sa nikdy nedočkala.

Na pamiatku vernému čakaniu zoslala pani Príroda jej lásku späť na Zem v podobe modrého kvietku pri ceste, ktorý trpezlivo znáša páľavu aj dážď a usmieva sa na nás svojimi modrými kvietkami. Nazvala ho ČAKANKOU.

 cakanka02.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo by ste (ne)mali zrušiť svoje konto na Facebooku

Čo sa stalo z najväčšej sociálnej siete.


Už ste čítali?