Aj včera pršalo. Najprv mi zmokla hlava, potom zvyšok tela. Zabudla som si totiž dáždnik. Zmokla mi nielen hlava, ale aj zárodky mojich myšlienok. Doma som mokré myšlienky vysypala do podušky a pritúlila ich do svojej náruče, aby neprechladli.
Ráno našťastie svietilo slnko, tak som ich vyvešala na dvore spolu s blúzkou aby vyschli. Stála som na slniečku, vyhrievala sa v jeho lúčoch a pozorovala svoje myšlienky ako sa trepotajú v ľahkom vánku, čo pofukoval od záhrady. Niektoré sa ľahučko vlnili, štebotali medzi sebou, to boli tie veselé. Vážnejšie úvahy – zodpovedajúc svojej hmotnosti – sa len tak hojdali, tvárili sa seriózne a trochu nevrlo. Dávali najavo, že im chichúňanie malých nezbedníčok ide na nervy. Niektoré boli pomačkané ako zabudnutá faktúra na telefón, iné voňali jarnou lúkou, po ktorej sme sa prechádzali a trhali margarétky. Jedny mali šmuhy od sĺz a splývali s kvapkami dažďa, ktorý sa na nich podpísal. Z iných zavanula vôňa tvojich vlasov a okolo nosa mi preletela fialovo nežná melódia melanchólie za našou láskou...
Sledovala som ako sa sušia, ako nadobúdajú peknú, modrasto bielu farbu oblohy a bolo mi v ich spoločnosti veľmi príjemne.
Usušené a vyvetrané myšlienky som opatrne pozbierala a uložila do zásuvky nočného stolíka. Napadlo ma, že májový dážď bol vlastne na niečo dobrý. Aspoň som si upratala v hlave a urobila miesto ďalším nápadom, ktoré už netrpezlivo čakajú, až ich oslobodím.
Na zajtra hlásili prehánky. Pre istotu si zoberiem dáždnik!
